33. Mamka mi povedala, že mám byť fotograf. Vďaka Drážovský kostolík.

Prečo by som mal byť fotograf? Spýtaj sa mojej mamky. Ale viaže sa to na fotky, z jedného pekného výletíku s Tinkou. Bol som u nej, škaredé počasie, prežívali sme už asi 16 hodín v posteli, pozeraním telky. Už dávno sme mali na pláne, ísť pozrieť Drážovský kostolík, pri Nitre. Tak teraz, to bol najvhodnejší čas.

Skrytý Drážovský kostolík

Vyrazili sme, do navigácie zadali najbližšiu ulicu, ktorá sa podľa mapy javila, že by mohla byť pri kostolíku. Keď sme tam došli, neverili sme vlastným očiam. Nikdy tam ani jeden z nás nebol, tak sme nevedeli, čo čakať, ale rozhodne sme nečakali, že prídeme do osady, po ceste širokej asi 2 metre, s tým, že sa budeme každú pol minúty uhýbať autu polkilometrovým cúvaním.

Vedeli sme, že tadiaľ cesta nevede. Aj obrazne, aj doslovne. Tak sme vytiahli žolíka. Priateľ na telefóne. Tina zistila všetky potrebné informácie, a išlo sa. Auto sme nechali na parkovisku, pri nejakom liečebnom ústave. Vyzeralo to tam veľmi pozitívne. Vieš, na začiatku, keď sme ešte len chceli ísť na ten výlet, tak sme si to predstavovali, že zastaneme pod kopcom, vyšlapeme 10 minút po peknej cestičke a sme tam. Keď som však zbadal tabuľu s mapou a turistické značky, hneď sa ma zmocnila neistota.

Príprava je základ

Našťastie, som vôbec nemal rifle, riflovú bundu a biele tenisky a našťastie vôbec doobeda nepršalo a tak ani vôbec nebolo blato. Po 3 minútach, som mal tenisky s platformou. V podstate, to bola veľmi pekná prechádzka lesom, široká vychodená cesta, a hodnotím ju pozitívne. Problém nastal, keď sa cesta začala rozdeľovať. Obaja disponujeme skvelým zmyslom pre orientáciu, takže sme sa asi pól hodinu točili a blúdili na mieste.

Videl si tie fotky na internete? Ak nie ja ti sem jednu dám. Moju vlastnú.

Áno, to je on.
Áno, to je on.

Človek by skoro povedal, že to je niekde na veľkom kopci, osamote, široko ďaleko nič. A podľa toho, sme to samozrejme aj hľadali. Darmo, že na mape písali, že je v dedine. Prišlo nám to ako hlúposť. Tak sme chodili po horách sem a tam spomínanú pól hodinu, až prišiel skvelý nápad. Čo keby, sme šli tam kde ukazuje mapa. Hmm, to by mohlo fungovať.

A teraz si predstav naše prekvapenie, keď sme kráčali cez dedinu a proste tam zrazu bol. Asi tak 3 minúty od najbližšieho domu. Ono tam bolo veľké parkovisko hneď vedľa. Nebudem predstierať, že som nenadával. Veď si musím šetriť moje staré nohy. Ale v podstate som veľmi rád, že sme sa prešli, a zažili si nejaké “dobrodružstvo”, a nezahrali to na mestských turistov.

Vypichujem oblečenie, a kostolík sa šmýka dole kopcom, lebo to fotila Tina .
Vypichujem oblečenie, a kostolík sa šmýka dole kopcom, lebo to fotila Tina .
Akože umelecká. Na mobile vyzerala fakt pekne.
Akože umelecká. Na mobile vyzerala fakt pekne.

 

A čo cesta späť?

Vieš čo? Ani sa nepýtaj. Človek by si myslel, že keď sme prišli tam, tak späť by sme to mohli dať. No ale slovo dalo slovo, a padlo rozhodnutie. Späť ideme inou cestou. (Nebolo to moje rozhodnutie.) No tak fajn. Veď malo to trvať skoro o polovicu menej. Aj by trvalo. Keby jedinú cestu k našej liečebni, nestrážil pes. Teda pes. Z diaľky to vyzeralo ako medveď alebo chlpatý kôň. A strážil to veľmi svedomito a aktívne. Vľavo nič a vpravo plot. Pecka.

Už vieš čo nasledovalo? Áno. Otočili sme sa a šli sme späť tou cestou ktorou sme aj prišli. Akurát že o pól hodinu dlhšie, kvôli psovi.

A čo ten fotograf?

Mamke sa tie fotky páčili! Ale keď si ich tak pozerám, tak jej musím povedať, že by mala na mňa zvýšiť nároky.