1. Ako to všetko začalo ?

Rozmýšľal som, kde tento príbeh odštartovať. Začnem asi odôvodnením mojich rozhodnutí. Vysokú školu som si vyberal samozrejme podľa toho čo ma baví, ale bol tam ešte jeden zaujímavý faktor, ktorý mi neustále vŕtal v hlave. Prihláška šla do Bratislavy na pre mňa jediné dve možnosti ohľadom môjho “zamerania”. Vieš čo? Prijali ma na obe. Pekne Marek si veľmi šikovný. A teraz prichádza faktor číslo dva. Na jednu z týchto škôl išli štyria moji spolužiaci zo strednej školy. Na tú druhú školu by som šiel prakticky sám. Čo spraví drvivá väčšina ľudí? Išla by spolu s kamarátmi. Čo som spravil ja? Samozrejme presný opak.

Neviem čím to je, ale vyžívam sa keď dôjdem sám do neznámeho prostredia, pretože mi to dáva možnosť začať odznovu. Môžem si povedať kým chcem byť, môžem si určiť ako chcem, aby ma ľudia videli. Pre tých starých som už nejako zaškatuľkovaný. To neznamená, že si s nimi rád nepokecám a nestretnem sa. To znamená, že som zvolil nový začiatok. Možno si povieš, že som tým pádom falošný a pretvarujem sa. Ale to nie je úplne tak. Keď si zo starou partiou, tak sa každý vráti do starých čias a tak sa správa. Ja som si chcel vybrať, či budem ten “šprt”, či budem ten párty týpek, či budem ten čo sa ukáže v škole raz za mesiac,… Mohol som si vybrať kto budem. A možností bolo nespočetne.

Už teraz viem, že to nefunguje úplne tak. Vybral som si síce kto chcem byť. Ale ľudia, s ktorými tráviš čas ti aj tak povedia kto si. Preto je podľa mňa dôležitejšie ako držať sa nejakej “pózy”, nájsť si ľudí, s ktorými sa oplatí tráviť čas a pri ktorých si sám sebou. Čo tým celým chcem ale povedať? Neboj sa zmien, neboj sa vystúpiť z davu, neboj sa ničoho. Boj sa len toho, že budeš mať 70 rokov a povieš si, že ľutuješ ako si prežil svoj život. Zmena je skvelá.